Keď dáte úplatok lekárovi, keď chodíte do školy s kávami a inými sponzorskými darmi, keď darujete peniaze OZ materskej školy, aby potom prijali Vaše dieťa. Tie ostatné možno legálne nie sú úplatkami, ale morálne je to celé postavené na veľmi tenkom ľade.
Nevzali mi dieťa do škôlky. Na tom, žiaľ v tejto krajine nie je nič zvláštne, ale to ako ho nevzali to, už zvláštne je. Už pohovor s pani riaditeľkou prebiehal v takom duchu, že som mala pocit, že ju to moje dieťa veľmi nezaujíma. Neriešila som, veď nie som dáka hysterka, ktorá si myslí, že jej dieťa je stred vesmíru a každý ho má tak brať. Drzo som ho prihlásila iba do jednej, do tej, ktorú máme najbližšie a ktorá sa mi aj tak exteriérom páči najviac v meste. Po niekoľkých týždňoch nastal čas ísť po rozhodnutie.
Prišla som tam a pani riaditeľka mi z afektovane pretiahnutým výrazom v tvári podala papier, že moje dieťa, ktoré bude mať o týždeň 3 roky nevzali. A prišla vlna argumentácie, ako oni musia vziať deti, ktoré sú staršie, alebo tam majú súrodencov alebo majú aspoň 3,5 roka. Postupne som padala do jamy svojich myšlienok a skoro prestala vnímať, no z jamy ma vytrhla jej veta: “Prečo ste ho neprihlásili do viacerých škôlok?” Zdvihla som obočie prekvapením a spýtala sa jej, že nerozumiem, ako by mu to malo zabezpečiť miesto v tejto škôlke. Zdrapila som papier a úplne vykoľajená odišla. Niekoľko dní som nespala. Nechápala som, že aké iné kritéria ešte musí moje dieťa spĺňať, aby ho vzali. V hlave mi rezonovala veta, že prečo som ho neprihlásila aj inam. A prečo by som mala?
Trvalo niekoľko dní, kým sa mi to celé rozležalo v hlave. Postupne som sa začala dozvedať nové fakty. Vzali aj iné deti, ktoré napĺňali pani riaditeľkou deklarované kritéria. Viem minimálne o jednom dieťati, ktoré je mladšie ako moje, býva ďalej, nemá v škôlke staršieho súrodenca, jeho mama v lete nastupuje na ďalšiu materskú a bolo prihlásené aj do inej škôlky, ktorá je dokonca bližšie k jeho bydlisku. A tu mi došli samopresviedčacie argumenty…tu som pochopila, že neprijatie môjho dieťaťa nemohlo byť úplne v poriadku. A teraz čo? Podať odvolanie a dúfať, že riaditeľka, ktorej morálny status je v mojich očiach minimálne naštrbený opodstatnenými pochybnosťami alebo rovno napísať sťažnosť a žiadosť o prešetrenie celej situáci? Ani sama neviem, či ešte o to miesto vôbec stojím. Je to skoro 2 týždne a ja stále riešim túto dilemu. Nie, nechcem klesnúť na úroveň kupovania si miest v škôlke, či prednostného prijatia do nemocnice na operáciu. Iba chcem, aby sa ku mne a môjmu dieťaťu pristupovalo spravodlivo. Chcem, aby mu neboli odopierané jeho nároky lebo niekto iný má viacej kontaktov a menej chrbtovej kosti. Iba chcem, aby to, čo má byť spravodlivé bolo spravodlivé. A tomu chcem učiť aj moje deti.
Odkaz všetkým riaditeľom a riaditeľkám škôlok: aj keď si nájdete zákonný spôsob, ako jedno dieťa prijať na úkor odstrčenia iného, aj tak by ste nemali spokojne spávať. Našli ste si svoje malé zlaté baňne, svoj malý svet, kde ste králi a robíte netransparentné rozhodnutia za zatvorenými dvermi. Toto nie je veľká korupcia, ale je to korupcia a vy ste jej účastníci, ak nie rovno iniciátori. Nastal čas zásadnej zmeny zákona, ktorý vám dáva akúsi zvrchovanú moc rozhodovať. V krajine, kde korupcia iba kvitne nemôže jeden riaditeľ alebo riaditeľka rozhodovať sám bez nezávislej kontroly a my sa naivne spoliehať iba na ich morálnu vyspelosť. Prestaňme sa klamať, že korupcia nie je v našej krvi. Je. A existuje hore, lebo exituje dolu a tí zdola, keď sa dostali hore si len so sebou vzali, čo do nich ich matky vštepili…tuto kávička, tu bonbonierka, tu obáločka, tu sponzorský dar. Hnus.
